Barbora Šedivá, kurátorka a teoretička kultúry
„Dámy a páni, je pre mňa veľká česť, že práve naše mesto je spojené s touto významnou udalosťou...“, „Vďaka tejto akcii patrí naše mesto medzi tie najdôležitejšie miesta Európy i sveta...“, „Je našou povinnosťou a radosťou podporovať tieto aktivity v čo najväčšom rozsahu i naďalej...“ – takéto a podobné, no vždy oslavné slová sa v septembrový večer niesli veľkou sálou linzského Brucknerhausu.
Slovenskí a českí kurátori a kultúrni manažéri sediaci v publiku až trocha zneisteli, či sú v ten správny čas na správnom mieste. Nie sú totiž zvyknutí počuť od (vlastných) primátorov, politikov, ministrov a predstaviteľov miestnych parlamentov toľko chvály na progresívne kultúrne a umelecké aktivity, a ich odvážnych experimentujúcich autorov. Vitajte na virtuálnej prechádzke mestom, ktoré sa nebojí vziať si z nich to najlepšie.
Mesto ako kultúrny priestor
Linz – tretie najväčšie rakúske mesto a hlavné mesto rakúskej spolkovej krajiny Horné Rakúsko - symbolicky rozdelené širokým korytom Dunaja. V rokoch 1945–1955 však táto rieka tvorila skutočnú hranicu medzi „sovietskym“ severom a „americkým“ juhom. Dnes túto etapu miestnej histórie pripomenie mestskému turistovi asi už len výhľad na typické východoeurópske panelové sídlisko, ktoré sa nachádza práve v severnej časti mesta. O pár rokov skôr, počas 2. svetovej vojny, venoval Linzu extrémnu pozornosť a priazeň Adolf Hitler, ktorý tu v mladosti navštevoval strednú školu. Okrem obrovskej investície do miestneho priemyslu sa Hitler fanaticky zaoberal i architektúrou mesta, s cieľom vybudovať tu veľkolepý bulvár, na ktorom by sa nachádzali opery, divadlá, galérie a najmä tzv. „Führermuseum“ s najväčšou zbierkou umenia v Európe. S takto zložitou a negatívne zaťaženou históriou sa však darí miestnym obyvateľom postupne vyrovnávať a to vďaka intenzívnej práci miestnych politikov, historikov a najmä mnohým kultúrnym aktivitám, ktoré sa neboja kriticky pozrieť na vlastnú minulosť. Jedna z výstav, ktorá bola súčasťou linzského víťazného projektu Európskeho mesta kultúry 2009, síce predstavila množstvo Hitlerových plánov a ideí, no s jasným cieľom – bez náznakov akejkoľvek glorifikácie nanovo otvoriť dôležitú otázku, akú úlohu vlastne zohrávala kultúra a umenie počas nacistického režimu.
Jednou z najvýznamnejších kultúrnych udalostí v Linzi a tiež v Európe je každoročný festival Ars Electronica. Po prvýkrát sa konal už v roku 1979, kedy jeho zakladatelia aktuálne zareagovali na nástup digitálnej revolúcie a prijali ju ako príležitosť klásť si podstatné otázky týkajúce sa vlastnej budúcnosti. Hlavné zameranie na prepojenia medzi umením, technológiami a spoločnosťou zostalo festivalu dodnes, i keď počas tridsiatich troch rokov svojej existencie často a zámerne menil tvár. Obsahovo festival každý rok na niekoľkých úrovniach svojho programu predstaví množstvo zahraničných i miestnych umelcov, ktorí vo svojich dielach priamo s technológiami pracujú alebo na ne rôznymi spôsobmi kriticky reagujú. Tak sa v jednom ročníku môžete stretnúť s humanoidným robotom Asimom a zúčastniť sa tvorivých dielní pod vedením nadaných technológov, na ktorých sa naučíte používať svoj smartfón inak, než ste zvyknutí, alebo si na 3D tlačiarni vyrobíte vlastný šperk. Okrem dramaturgickej roviny zohráva festival dôležitú úlohu i v rámci života v samotnom meste. Festival sa každý rok koná na najrôznejších miestach, a tak rovnako ako umenie, ktorým sa zaoberá, hybriduje a presúva svoje festivalové centrum – raz okupuje pamiatkovo chránenú tabakovú továreň od autorov Petra Behrensa a Alexandra Poppa, ďalší rok sa nabúra do miestnych škôl alebo, celkom sympaticky, festivalové infocentrum neukryje do niektorej z významných kultúrnych inštitúcií (múzeum moderného umenia Lentos, koncertný Brucknerhaus alebo OK Centrum), ale do celkom triviálneho, no miestnymi obyvateľmi denne navštevovaného nákupného centra. Festival do mesta a s mestom prerastá a svoj aktuálny, no nie práve jednoduchý obsah aktívne stavia do cesty i tým, ktorí by naň nikdy neprišli. Zároveň jeho nadšených návštevníkov, ktorí za ním pricestujú z iných miest, vťahuje do skutočného, i toho menej kreatívneho, každodenného života v ňom.
Objavovať mesto a jeho najrôznejšie vrstvy sa vďaka festivalovému programu dá napríklad na „Electric walks“ prechádzke, ktorej trasa kopíruje elektromagnetické polia mesta alebo na vyhliadkovej lávke Linz Super Branch od japonského architektonického štúdia Bow-Wow. Táto nová mestská trasa sa od roku 2009 nachádza vo výške striech budov v centre mesta a tak, rovnako ako James Bond, ktorým sa architekti inšpirovali, bez problémov a hravo „preskakujete“ z budovy na budovu, či priamo do veže kostola.
Z Báhoňa do Káhiry a späť
Termín umenie nových médií (mediálne umenie) sa používa pre umelecké projekty a aktivity, ktoré otvárajú aktuálne technologické, estetické i politické otázky, ktoré so sebou do spoločnosti prinášajú nové médiá a technológie (internet, web, mobilné a bezdrôtové technológie, GPS, rozšírená realita a mnohé ďalšie). Umenie a kultúra, ktorá sa spája s technológiami a novými médiami, prekračuje tradičné kontexty umeleckej tvorby a vo svojich aktivitách odráža najrôznejšie, i zatiaľ väčšinovou spoločnosťou nereflektované zmeny, ktoré technologický vývoj spoločnosti prináša. Okrem nových spoločenských a umeleckých skupín vznikli s nástupom nových technológií postupne i nové inštitúcie, ktoré priamo s umením nových médií súvisia – nové odbory na univerzitách, media laby, festivaly. V Českej republike i na Slovensku dnes tiež existuje viacero prehliadok umenia nových médií, ktoré sa mu venujú buď v kriticky jasne postavenej dramaturgii, alebo v rovine ozvláštnenia každodenného života v netradičných kulisách mesta, napr. festivaly Enter (Praha), Intermedia bb. (Banská Bystrica), PAF (Olomouc), či festivaly Signal (Praha), Biela noc (Košice).
Jednou z organizácií, ktoré sa v našom kontexte venujú interakcii technológií s kultúrou a spoločnosťou, je platforma Multiplace. Občianske združenie Multiplace sídli v Bratislave, ale jeho aktivity presahujú tento región. Aktívne podporuje tvorbu a vznik nových umeleckých diel a tiež prevádzkuje kultúrny server Sanchez, ktorý hosťuje viac než stovku webov umelcov, galérií, kultúrnych iniciatív a organizácií z celej strednej Európy. Jednou z hlavných aktivít tejto siete je tiež každoročný festival, ktorý sa koná vždy na jar, naraz na rôznych miestach sveta. Festival sa v roku 2002 začal ako koordinovaná akcia viacerých organizátorov v Bratislave, Trnave a Nitre s hosťami z Čiech, Rakúska i Fínska. Dnes sa do festivalu zapájajú rôzni organizátori a umelci z celého sveta a v slovenskom a českom prostredí sa zaradil medzi zásadné prehliadky mediálneho umenia. V roku 2006 sa doň zapojilo 30 organizátorov na 17 lokáciách v 11 mestách sveta. Tak sa počas jedného ročníka prepojila Bratislava, Trnava, Žilina, Košice, Brno, Hainburg, Viedeň, Glasgow, Káhira a Providence alebo počas iného dedinka Báhoň s Bangalúrom, Bratislavou, Krakovom, Opavou, Pardubicami i Prahou. To, čo jednotlivé mestá počas festivalu prepája, je koordinovaný program zameraný práve na možnosti, ktoré táto kultúrna sieť ponúka (putovné výstavy a koncerty, spoločné vystúpenia, zdieľanie dát a ideí), alebo ide o jednoduché, no dôležité prepojenie cez základný záujem o oblasť umenia nových médií a aktívne zapojenie sa do festivalu vo vlastnom meste bez ohľadu na počet obyvateľov. Vďaka tomu sa jednotliví organizátori o sebe dozvedia viac, alebo, čo je najpodstatnejšie, často ide o ich prvý kontakt, na základe ktorého môžu rozvinúť ďalšie osobité spolupráce. Organizátori zapojení do siete Multiplace patria v jednotlivých mestách k odborníkom v oblasti, ktorá zohráva stále výraznejšiu úlohu v každodennom živote súčasnosti. Ďalší ročník festivalu preto ponúkne sériu prednášok, diskusií a tvorivých dielní s cieľom preskúmať a definovať aktuálne možnosti človeka prežiť v postdigitálnej dobe. Nie ako pasívny konzument digitálnej reality (TV, smartfón, počítačové hry, wi-fi siete, virtuálna realita, GPS), ale ako jej kreatívny tvorca a odporca každodenne podsúvaných vzorcov správania. Cieľová skupina tejto problematiky sa tak určite pohybuje vo vekovom rozpätí 0–100 rokov.
Citlivosť k prostrediu
Vzťahom umenia, technológií a spoločnosti a reflektovaním premenlivých situácií okolo nás sa dlhodobo zaoberá i občianske združenie „Yo-yo“, pod vedením Lenky Dolanovej, Guya van Bella a Michala Kindernaya. Od roku 2012 má združenie dve prepojené pobočky: Yo-yo urbánne, ktoré sídli v Prahe, a Yo-yo rurálne, s centrom aktivít v bývalom kravíne v Hranicích u Malče (kraj Vysočina), kde vzniká nový rezidenčný umelecký priestor KRA (Kravín Rural Arts). Významu aktivít združenia Yo-yo a ich podpore experimentov na pomedzí umenia, ekológie a médií v rurálnom kontexte by určite malo význam venovať priestor v samostatnom texte. V súvislosti s životným prostredím v súčasných mestách realizovalo združenie tiež viacero pozoruhodných umeleckých projektov.
Intermediálny umelec a kurátor Michal Kindernay (nar. 1978) pracuje s prepojením obrazu, zvuku a ďalších vstupov. Jeho dielo zahŕňa inštalácie, videá i performancie. Projekt Air Pollution Kit, na ktorom spolupracoval s Jakubom Hyblerom a Guyom van Bellom, predstavuje netradičný videozáznam reflektujúci dáta zo životného prostredia v reálnom čase – namerané hodnoty vlhkosti, teploty svetla a kvality ovzdušia sú východiskom pre algoritmy a tak priamo ovplyvňujú výslednú audiovizuálnu kompozíciu tohto totálne dokumentárneho, no i vizuálne hodnotného záznamu skutočnosti. S priamym záznamom skutočnosti a jej vyhodnotením v reálnom čase pracuje i v projekte Camera Altera. Ide o kompaktný aparát vybavený kamerou, mikrofónom a senzormi, ktorý analyzuje prostredie bezprostredne okolo seba a potom samostatne vyhotovuje obrazový a zvukový materiál. Wind-cam (opäť spoločne s Guyom van Bellom), čiže Veterná kamera, je zasa výskumný projekt zameraný na využitie veterného prúdu pre natáčanie videa. Nejde však o využitie veternej energie, ale o použitie nasnímaných dát ako rozhodujúcich pre rýchlosť kamery. Namiesto kameramana teda beh natáčania určuje aktuálna poveternostná situácia a jej rôzne parametre, dynamika a rýchlosť vetra. Citlivosť voči znečisteniu prostredia je ústrednou témou ďalších Kindernayových umeleckých výskumov – Noise Windows (hlučné pohľady z okien) a Pollution movies, ktorých obsah tvorí analýza dopravného znečistenia na pražských uliciach počas 24-hodinového cyklu. Jednoduchý „príkaz“, ktorý kamera od umelca dostala, aby točila len vtedy, keď bude ulica bez áut, priniesol znepokojujúce zistenia. Na niektorých uliciach totiž jeho kamery nenatočili ani sekundu záznamu. Ulica teda nebola nikdy pokojná. Ide tak o aktuálny príklad angažovaného prístupu umelca, ktorý citlivo vníma prostredie, v ktorom žije a aktívne poukazuje na jeho zásadné spoločenské a ekologické problémy.
Pripravení na zmeny
Jednou zo súťažných kategórií, v ktorej sú na festivale Ars Electronica každoročne oceňovaní prihlásení umelci, je kategória Digital comunities – Digitálne komunity. Práve táto kategória predstavuje široké sociálne a umelecké využitie internetu a najnovších technologických nástrojov, softvéru alebo mobilných technológií a zameriava sa na inovácie v kontexte ľudského spolužitia.
Tento rok ocenenie Golden Nica získal projekt Fumbaro Eastern Japan, ktorý vyvinul a koordinoval japonský umelec Takeo Saijo. Reagoval v ňom na udalosti z 11. marca 2011, kedy východ Japonska postihlo masívne zemestrasenie. Vývoj udalostí, ktorý priniesol i výbuch jadrovej elektrárne Fukušima č. 1, uvrhol Japonsko do národnej krízy. V krátkom čase počet nezvestných a mŕtvych dosiahol číslo 18 800, neskôr na následky katastrofy zomrelo takmer 3 000 ľudí a množstvo ľudí prišlo o svoje domovy. Projekt Fumbaro Eastern Japan predstavuje nový model kolektívnej podpory a spolufinancovania, tzv. crowdfundingu. Využíva dostupné sociálne siete (facebookové skupiny, Cybozu, Paypal) na prepojenie konkrétnych jednotlivcov z postihnutých oblastí s tými, ktorí sú schopní zo svojej pozície okamžite a priamo pomáhať. Projekt Fumbaro Eastern Japan sa stal najväčšou dobrovoľníckou komunitnou organizáciou na svete a jednotlivé skupiny navzájom zdieľali obrovské množstvo skúseností a na pomoci efektívne spolupracovali prostredníctvom internetu. Divákov, siediacich v sále linzského Brucknerhausu pri vyhlásení víťaza určite neprekvapilo, že za týmto projektom stál práve mediálny umelec a za svoju citlivosť k prostrediu bol práve v tomto meste náležite docenený. Projekt Fumbaro Eastern Japan je stále aktuálny a otvorený – možno i vašej spolupráci.