Veľa už bolo povedané a napísané k téme verejného obstarávania. Na konferenciách, v médiách, ale aj pri rokovaniach rozličných odborných skupín odznelo za posledných niekoľko rokov toľko námetov, že by sa z nich kniha dala napísať. To, čo podľa nás chýba, je pozrieť sa na problém optikou „druhej strany“, pochopiť, že to, čo navrhujem, môže byť pre druhú stranu problém, a pochopiť tú druhú stranu. A vôbec – existuje vlastne druhá strana? Totiž spoločná pre všetkých, ktorí sa verejnému obstarávaniu venujú, je proklamácia dobrých úmyslov. V dnešnom čísle nášho časopisu sme sa rozhodli priniesť nielen pohľad partnerov procesu verejného obstarávania, ale tiež to, čo všetkých aktérov spája. Čitateľ, ktorý si pozorne prečíta jednotlivé rozhovory a články, tam tie spoločné prvky nájde. Našou úlohou nie je poúčať, posudzovať, našou ambíciou je spájať. Našou ambíciou je vytvoriť priestor pre pozitívnu komunikáciu. Aj preto sme oslovili predsedníčku Úradu pre verejné obstarávanie Zitu Táborskú a položili jej pár otázok.
Téma verejného obstarávania stále rezonuje v odbornej aj laickej verejnosti. Často sa k nej vyjadrujú aj tí, ktorí by si ju najprv mali naštudovať. Narába sa s pojmami transparentnosť, najnižšia cena, efektívnosť – to všetko pospájané spôsobom, ktorý naznačuje, že skôr ide o vyjadrenie neznalosti alebo alibi prístupu, než reálnej snahy dosiahnuť pri obstarávaní investícií efektívny výsledok. Ako to vníma Úrad pre verejné obstarávanie?
Súhlasím. Pojem verejné obstarávanie je vďačná téma, ktorá napĺňa stránky novín a časopisov. V médiách sa ale veľmi často stretáme s tým, že sa odprezentujú len „kauzy“. Je veľmi potrebné medzi laickú verejnosť vniesť aj pozitívne informácie o fungovaní a riadení verejného obstarávania. Vítam iniciatívu vášho časopisu spropagovať a priblížiť túto problematiku verejnosti. Verím, že sa tu čoskoro objavia aj príklady dobrej praxe a prezentácia toho, čo sa podarilo a spravilo „dobre“.
Najvýznamnejším zdrojom investovania na Slovensku sú eurofondy. Blíži sa vyhlasovanie výziev, investori sa budú uchádzať o masívne peniaze, budú pripravovať a podávať projekty, verejne obstarávať dodávateľov. Budeme opakovať aj chyby z minulého programového obdobia? V tom čase sa ako jediné kritérium používalo kritérium najnižšej ceny. Investori a obstarávatelia sa bránili používať iné, efektívnejšie metódy verejného obstarávania. Hovorili často, že to majú nariadené „zhora“. Že sa boja následných kontrol, ktoré by im verejné obstarávania zrušili a oni by nemali čas vypísať nové... Tak ako je to vlastne?
Takto by som to nespájala. V predchádzajúcom programovom období bolo veľmi veľa súťaží, ktoré mali nastavené kritérium na vyhodnotenie ponúk len na kritérium najnižšej ceny. Toto kritérium je legitímne, legálne a používa sa všade v Európskej únii. Ak vychádzam z materiálu The 2016 Single Market Scoreboard, ktorý koncom júla 2016 zverejnila Európska komisia, až 80 % všetkých súťaží v EÚ majú jediné kritérium – najnižšiu cenu. Slovensko v tomto ukazovateli dosahuje 88 % podiel súťaží s kritériom najnižšej ceny. To len na dokreslenie, že samotné kritérium nie je a nikdy ani nebolo samé o sebe zdrojom problémov a jeho voľbu nie je možné vnímať ako pochybenie vo verejnom obstarávaní alebo pochybenie pri čerpaní fondov. Problém skôr vidím v nedostatočnej príprave, zlom nastavení časového manažovania priebehu verejného obstarávania, v nedostatočnom odhadnutí obchodných podmienok, za ktorých sa zákazka má zrealizovať.
Všetci účastníci procesu verejného obstarávania majú dobré úmysly a snahu, a aj tak ide všetko po starom. Aj investori, aj obstarávatelia tvrdia, že chcú obstarávať efektívne. Účastníci súťaží sa často čudujú, prečo si investor (mesto) zvolí často najkrutejšiu formu – kritérium najnižšej ceny – a vyvolá vojnu medzi dodávateľmi, kde vyhrá niekedy dodávateľ, ktorý nedokáže dodržať záväzok ceny zo súťaže. Úrad pre verejné obstarávanie hovorí, že v zmysle zákona si môže investor vybrať metódu, akú chce. Verejný obstarávateľ si musí vedieť postaviť kritériá do súťaže. Môžeme tomu rozumieť tak, že problém je skôr v aplikačnej praxi?
Takmer všetky problémy vznikajú v aplikačnej praxi. Nemyslím, že kritérium najnižšej ceny je, ako vy hovoríte, najkrutejšie. To, že dodávateľ nevie dodržať záväzok, nie je problém kritéria, ale skôr asi dodávateľov, ktorí chcú získať zákazku za akýchkoľvek podmienok, nie? My na úrade si vieme predstaviť aj iné kritériá ako cenu, ale je potrebné ich správne nastaviť a vidieť v nich ekonomicky najvýhodnejšiu ponuku. Teda je potrebné sa na kritériá pozerať cez ekonomiku, nastaviť ich tak, aby mi ako obstarávateľovi priniesli ekonomický efekt. A toto nie je ľahké nastaviť. To musia nastavovať odborníci, technici, ekonómovia, ale i právnici.
Investícia, ktorá je kvalitne vyprojektovaná, reálne rozpočtovaná, je navrhnutá tak, aby slúžila investorovi po dlhé roky, sa cez uplatňovanie jediného kritéria „najnižšia cena“ stane na dlhé roky problémom z hľadiska nákladov na prevádzku a údržbu. Dodávatelia sa čudujú, prečo verejný obstarávateľ oberá o peniaze ich – ktorí chcú dodať kvalitnú stavbu, prečo oberá mesto o možnosť za päť percent spoluúčasti získať kvalitnú investíciu, ktorá mu bude slúžiť dlhé roky. My sa v redakcii pýtame všetkých účastníkov tohto procesu – kde je chyba? Pýtame sa preto aj vás – pohľad vášho úradu môže byť rozhodujúci, je mienkotvorný, váš výklad veci je rešpektovaný...
Spomínali ste kvalitne vyprojektovanú, reálne rozpočtovanú a navrhnutú stavbu. Ruku na srdce, máme takto pripravené všetky stavby? Máme navrhnuté stavby energeticky nízkonákladové? Máme všetky prvky stavby popísané dostatočne technicky presne, ale pritom tak, aby sme nepreferovali len určitý tovar alebo určitého zhotoviteľa? Len pri takto naprojektovaných stavbách sa dá ľahko stanoviť iné ekonomické kritérium, napríklad spotreba energie, nároky na údržbu a prevádzku a podobne. Ja ale mám skôr skúsenosti s nedostatočne pripravenými stavbami, ktoré nemajú dobre pripravené podklady, či už technickú dokumentáciu alebo nedostatočne určené obchodné podmienky, a práve tu vznikajú problémy pri realizácii zákazky a samozrejme sa to odrazí aj pri užívaní diela. Kvalitná investícia nutne vyžaduje veľmi kvalitnú prípravu, ale i seriózny a prísny stavebný dozor, ktorý bude dohliadať na práce a bude vyžadovať 100% zrealizovanie toho, čo bolo naprojektované a vysúťažené. Pri zle pripravenej stavbe nepomôže akékoľvek iné ekonomicky najvýhodnejšie kritérium. Pri zle pripravenej investícii sa ekonomická výhodnosť veľmi rýchlo stráca, a myslím si, že tu zvolenie ďalších kritérií ešte viac zvýrazní nedostatočnú prípravu. Kritériá nikdy nemôžu suplovať a eliminovať pochybenia v príprave.
Čo ešte môže ÚVO urobiť preto, aby sa obstarávalo v praxi efektívnejšie?
Úrad je kontrolným orgánom, t. j. prvoradou úlohou úradu je dohliadať na čistotu procesu verejného obstarávania. Napriek tomu je mojou ambíciou, aby úrad pôsobil preventívne v čo najväčšej miere. Dnes úrad zverejňuje všetky svoje rozhodnutia, z ktorých sa odborná verejnosť vie poučiť a vie predvídať rozhodovaciu prax úradu. Vydávame výkladové stanoviská ako nástroj na objasnenie a zjednodušenie aplikačnej praxe, zverejňujeme všetky metodické usmernenia. Intenzívne komunikujeme s riadiacimi orgánmi, ktoré prideľujú finančné prostriedky z fondov EÚ, s cieľom zjednotiť ich kontrolnú činnosť. Na našej webovej stránke sme zverejnili moderované prezentácie vybraných problémov verejného obstarávania. K týmto prednáškam sa vedia verejní obstarávatelia a obstarávatelia kedykoľvek vrátiť a ozrejmiť si riešenie daného problému. Zriadili sme „Fórum expertov“ s cieľom získať od odbornej verejnosti spätnú väzbu a poznať aktuálne problémy s aplikáciou zákona. Napriek uvedeným aktivitám ťažisková činnosť a zodpovednosť zostáva stále na odborných kapacitách verejných obstarávateľov a obstarávateľov, ktorých zodpovedný, plánovaný, odborný, technický a ekonomický, ale aj efektívny, hospodárny a transparentný prístup je nezastupiteľný a nie je možné ho suplovať aktivitami úradu.
Mnohí obstarávatelia nesledujú základný cieľ verejného obstarávania – obstarávať efektívne, ale prevláda snaha – len neurobiť chybu. Pravdou je, že za chybu, ktorá vznikne z iniciatívy dosiahnuť pre investora lepší výsledok, sa niekedy platí odchodom z funkcie. Za pasivitu – s neskoršími, až často fatálnymi následkami – sa nestane nikdy nikomu nič. Ako sa to dá zmeniť? Veď priamo v tomto prístupe je „zakódovaný“ neúspech využívania efektívnych postupov pri verejnom obstarávaní.
Nerozumiem presne, kam mierite vašou otázkou, a navyše nemám informácie o „odchodoch z funkcií“ pre porušenie procesu verejného obstarávania.
Napriek tomu som presvedčená, a mám to aj v praxi overené, že aj sebalepšie vedené verejné obstarávanie, ktoré je po procesnej stránke vedené dobre a je bezchybné, nemusí viesť k očakávanému výsledku. Verejné obstarávanie samo o sebe nie je záruka dobre zazmluvnených a zrealizovaných zákaziek. Verejné obstarávanie je len spôsob transparentného zadávania zákaziek. Ak si verejný obstarávateľ nenašpecifikuje jednoznačne svoje požiadavky dostatočne jasne, neuvedie si obchodné podmienky, za ktorých sa dielo má zrealizovať, môže dostať tovar, stavebné dielo alebo službu, ktorú nepotrebuje, alebo ktorá nemá požadovanú kvalitu, a navyše zákazka je dodaná za podmienok, ktoré neodzrkadľujú potreby, požiadavky a možnosti verejného obstarávateľa.
