Často zvykneme hovoriť – a zopakujeme to aj dnes, že v investičnom procese žiadne verejné obstarávanie nedokáže zabezpečiť takú úsporu nákladov ako kvalitný a premyslený projekt. To platí, ak berieme do úvahy celý životný cyklus obstarávanej investície, stavby. Ako je to však so samotným obstarávaním projektovej dokumentácie? Opýtali sme sa predsedu Slovenskej komory architektov Imricha Pleidela.
O verejnom obstarávaní sa veľa hovorí v médiách – najmä v súvislosti s veľkými stavbami. Pomerne málo vie verejnosť o tom, že aj verejné obstarávanie projektovej dokumentácie k stavbám má svoje úskalia… S čím sa najčastejšie stretávajú projektanti?
Ak sa aj v médiách hovorí o verejnom obstarávaní, tak skôr o prípadoch, ktoré majú charakter káuz, alebo ako hovoríte, v súvislosti s veľkými investičnými projektami, na ktorých sa prezentujú akoby ušetrené peniaze oproti predpokladaným nákladom. Prakticky mimo záberu žurnalistov a médií sú systémové problémy vo verejnom obstarávaní a rôzne nešváry, ktoré sa v ňom už udomácnili. Jedným zo základných, ktoré pociťujeme ako architekti a projektanti, ktorým nechýba určitá vízia do budúcnosti vo verejnom sektore, je obstarávanie architektonických a inžinierskych služieb formou obchodných súťaží na vypracovanie projektovej dokumentácie v „balíku“ viacerých stupňov projektovej dokumentácie, avšak bez obstarania návrhu, ktorý je základným východiskom pre akékoľvek ďalšie stupne projektovej dokumentácie.
Pokúsim sa to prezentovať na vymyslenom, ale chronicky sa opakujúcom modeli: Obec, alebo mesto chce zabezpečiť projekty napríklad na revitalizáciu námestia. Nemá k nemu žiadnu prípravnú dokumentáciu, návrh. Vyhlási verejné obstarávanie na vypracovanie dokumentácie – rovno na vydanie územného rozhodnutia a stavebného povolenia – v podrobnosti na realizáciu stavby. Súčasťou je aj podrobný položkový výkaz výmer, autorský dozor a často aj kompletná inžinierska činnosť, čo predstavuje najmä zabezpečenie územného rozhodnutia, stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia. Čiže o celkovom rozsahu, čo a akým spôsobom bude potrebné riešiť v projektovej dokumentácii a v rámci zabezpečenia rôznych vyjadrení, stanovísk a rozhodnutí, sa nevie nič, no ak sa projektanti chcú uchádzať o zákazku, sú nútení strkať hlavu do tohto chomúta a ponúknuť pevnú cenu za v podstate neznámy rozsah prác. Nie je nič výnimočné, keď sa v rámci územného konania vyskytnú požiadavky napríklad na preriešenie dopravného napojenia, preložky vedení technickej infraštruktúry, nehovoriac o individuálnych požiadavkách niektorých dotknutých účastníkov. Obdobne ešte i v rámci stavebného konania bývajú doplnené ďalšie technické a bezpečnostné požiadavky. Boli v praxi prípady, keď niektorých projektantov tento model de facto zruinoval, lebo nedokázali za vysúťaženú cenu zabezpečiť všetky výkony podľa požiadaviek objednávateľa, dotknutých orgánov a účastníkov konaní. Drvivá väčšina projektantov však ide cestou najjednoduchších a najdostupnejších riešení bez premýšľania v dlhšom časovom horizonte a s ohľadom na prostredie, pričom celková kvalita diela už na papieri klesá rapídne dolu. Potom sa nestačíme čudovať dôsledkom – nezvládnutým a nekvalitne riešeným verejným priestranstvám, rekonštrukciám i novostavbám. Stavbám, ktoré nielenže hyzdia prostredie našich miest a dedín, ale ktoré treba v krátkom časovom úseku po kolaudácii opravovať alebo upravovať, aby spĺňali potrebná kritériá, a ďalej investovať zvýšené náklady na prevádzku a údržbu. Spravidla na týchto stavbách nenájdete meno autora, lebo ho pravdepodobne ani sám nechcel prezentovať.
Za ešte pomýlenejší model považujeme obstarávanie projektovej alebo územnoplánovacej dokumentácie cez elektronické systémy, ako sú elektronické aukcie, či elektronické trhovisko. Napriek výkladovým stanoviskám a metodickým usmerneniam Úradu pre verejné obstarávanie, že na obstarávanie služieb, ktorých predmetom je intelektuálne plnenie, nie je vhodná metóda elektronickej aukcie a že cez elektronický kontraktačný systém, elektronické trhovisko, sa nemajú obstarávať tovary a služby, ktoré vznikajú na základe jedinečných špecifických požiadaviek a ktoré nie sú v čase vyhlásenia obstarávania reálne k dispozícii bez potreby ich ďalších zmien alebo úprav (tým je samozrejme aj samotné vypracovanie projektovej dokumentácie alebo územnej projektovej dokumentácie), sa tieto metódy občasne stále používajú. Jednoducho povedané: obstarávanie architektonických a inžinierskych služieb v balíkoch bez návrhovej fázy, či elektronicky, je ako kupovanie mačky vo vreci.
Projektanti, stavbári, investori – najmä súkromní – dobre vedia, že pri investícii najväčšie a najefektívnejšie úspory nevznikajú pri verejnom obstarávaní stavby samotnej, ale o úsporách – pokiaľ ich chápeme v poctivom slova zmysle – rozhoduje kvalita projektu. Prečo sa aj tu často stretávame s uplatňovaním jediného kritéria – najnižšej ceny?
Ak by som to mal vyjadriť jedným slovom, tak z neprezieravosti. Z neprezieravosti pri tvorbe legislatívy a nastavenia pravidiel vo verejnom obstarávaní a z neprezieravosti veľkej časti verejných obstarávateľov, ktorí si nechcú komplikovať život a siahajú po zaručenej a len ťažko spochybniteľnej metóde, kde hlavným a často jediným kritériom je najnižšia cena. Obzvlášť vypuklé je to v komunálnej sfére, kde si starostovia a primátori často uvedomujú riziká najmä čo sa kvality diela týka, avšak cena je stále najpohodlnejším a najsilnejším argumentom pre voličov.
Pritom je chronicky známa skutočnosť podložená reálnymi štatistikami, že ak náklady na projektové a súvisiace práce architektov a inžinierov tvoria napríklad 5 % z celkových investičných nákladov budov, tieto „obstarávacie“ náklady tvoria po uplynutí doby cca 25–30 rokov (jednej ľudskej generácie) približne 5 % zo všetkých nákladov použitých na prevádzku a údržbu danej budovy. To znamená že honorár, alebo ak chcete cena za projektové a súvisiace práce, tvorí z úhrnu všetkých peňazí použitých na výstavbu a prevádzku budovy 2,5 promile, teda 1/4 %, podotýkam obvykle ešte dlhú dobu pred uplynutím životnosti stavby. Práve však v tejto mikro-čiastke je zakódovaná, okrem iných parametrov stavby, aj jej ekonomická efektivita a ekologická udržateľnosť, kultúrno-spoločenská i trhová hodnota. Čiže vyberať službu inžiniera či architekta len, alebo hlavne na základe najnižšej ceny je aj ekonomický nezmysel.
Sú však aj svetlé výnimky, keď sa do hodnotiacich kritérií okrem rôznych až diskriminujúcich ekonomických podmienok, napríklad čo sa týka obratu na zákazkách rovnakého druhu nepretržite za niekoľkoročné obdobie, podarilo vyhlasovateľom dostať aj zmysluplné kritériá zamerané na kvalitu, dlhodobú udržateľnosť a celkovú efektívnosť diela počas jeho životného cyklu a aj na skúsenosti, či kreatívny potenciál uchádzačov.
Vy projektanti máte dlhoročné skúsenosti s rôznymi súťažami – dokonca aj medzinárodnými. Čo by ste odporúčali našim investorom?
Odporúčal by som začať štádiom, ktorému sa kedysi hovorilo predprojektová príprava. Svedomito si zanalyzovať svoj zámer v zrkadle svojich možností a nechať si v ňom ešte určitý priestor. Urbanistické, architektonické, krajinárske či inžiniersko-staviteľské súťaže návrhov, ako ich pozná súčasný zákon a č. 343/2015 Z.z. a vykonávacia vyhláška č. 157/2016 Z.z., sú momentálne najlepšou cestou pre hľadanie najkvalitnejšieho riešenia pre sformulovanie podrobného zadania pre ďalšie stupne projektovej dokumentácie alebo územnej projektovej dokumentácie. Táto metóda zásadne otáča princíp verejného obstarávania, ktorým sa nezíska najlacnejší dodávateľ služby, ale najkvalitnejšie riešenie v širšom zmysle. Navyše je s touto metódou spojená pomerne komfortná možnosť uzatvorenia zmluvy s víťazom súťaže návrhov na nasledujúce architektonické a inžinierske služby.
Množia sa nám pozitívne príklady aj s mimoriadnym ohlasom v odbornej aj širokej verejnosti, dokonca s medzinárodným presahom. Za všetky spomeniem aspoň košický Kulturpark, ktorý bol zrealizovaný na základe verejnej anonymnej súťaže podľa víťazného návrhu architektonického ateliéru zerozero na čele s architektom Iraklim Eristavim. Je však na druhej strane pravda, že proces prípravy súťaže návrhov je náročnejší z hľadiska časového, finančného zabezpečenia cien, odmien a réžie súťaže, ako aj odborného a nedá sa aplikovať naozaj na všetky stavby. Preto sa dlhodobo usilujeme v Slovenskej komore architektov o poskytnutie čo najúčinnejšej odbornej pomoci pri spracovaní súťažných podmienok, kreovaní odborných porôt ako i s organizáciou súťaží návrhov. Aj vďaka tejto pomoci vyhlasovateľom počet súťaží návrhov poslednom období výrazne vzrástol.
Cítite rozdiel v prístupe k verejnému obstarávaniu u súkromných investorov oproti prístupu zamestnancov štátnej a verejnej správy?
Áno, jeden zo zásadných, aj keď možno nie najvýraznejších je ten, že súkromní investori si vyberajú architektov a projektantov najmä na základe poznania ich práce a spravidla vedia dobre odhadnúť, ktorý by im svojim zameraním, úrovňou služieb i honorárových podmienok sedel najlepšie. Do spolupráce často vstupuje tiež fenomén odporúčania a dôvery nadobudnutej pri predchádzajúcej spolupráci.
Tento fenomén, teda že investor bol s vami na predchádzajúcej zákazke spokojný a rád by vám zveril ďalšie zadanie, sa vo verejnom sektore nedá využiť, lebo jednak by mohol byť zneužiteľný, alebo ako zneužitie interpretovateľný. Zaujal ma preto v tejto súvislosti príklad zo Švédska, kde som sa pred časom zúčastnil Letnej školy tvorby verejných priestorov, kde každoročne architekti spolu s našimi primátormi môžu konfrontovať svoje poznatky so skúsenosťami švédskych odborníkov a predstaviteľov samospráv. Pri lokálnych zadaniach ako novostavba školy, bytovka, či námestie používajú spravidla 2-kolové architektonické súťaže, kde v 1. otvorenom kole záujemcovia odovzdajú len písomný návrh, akýsi motivačný list s ukážkami prác a prípadne s popisom základnej filozofie riešenia.
Na základe odborného vyhodnotenia vyhlasovateľ vyzve do 2. kola obmedzený počet účastníkov, napríklad 5, ktorým zaplatí za vypracovanie návrhu, ktorý je potom predmetom hodnotenia porotou. Na menšie zadania, napr. rôzne úpravy verejných priestranstiev, menšie rekonštrukcie a pod., používajú metódu súťaže na časovo vymedzenú zmluvnú spoluprácu s vybraným architektonickým alebo projektovým ateliérom napr. na obdobie 5 rokov. Počas tohto obdobia poskytuje víťazný ateliér architektonický a projektový servis na zákazky do určitého limitu.
Toto sa mi vidí inšpiratívne aj pre nás – ide o oblasť, ktorú v našich podmienkach reprezentujú zákazky s nízkou hodnotou, ktoré je možné obstarávať metódou tzv. prieskumu trhu. Jednou z nesporných výhod takéhoto „time share“ obstarávania je nielen výrazné zredukovanie narastajúcej agendy vo verejnom obstarávaní a možnosť použitia ľudského potenciálu verejnej správy na inom mieste, ale i odborná kontinuita a koncepčný prístup v urbanistických, architektonických, krajinárskych a infraštrukturálnych riešeniach pre dané sídlo.
Čo sa dá zmeniť a urobiť ihneď a na ktoré zmeny je podľa vás potrebná legislatívna iniciatíva?
Každý z nás môže napomáhať konkrétnym zmenám. Tie často nevyžadujú ani tak zmenu legislatívy, ako zmenu myslenia a prístupu. Pripraviť kvalitnú, zmysluplnú súťaž návrhov s neveľkým finančným objemom si dnes môže dovoliť prakticky každá obec, mesto, nehovoriac o vyšších územných celkoch a štátnych inštitúciách. Je potešiteľné, že viaceré z nedávnych úspešných súťaží návrhov, napr. v Leopoldove (radnica), Selciach (materská škola) alebo v Šali (športovo-rekreačná zóna), boli iniciované verejnosťou vrátane lokálnych architektov. Naopak je smutné, že niektorí veľkí verejní obstarávatelia nerešpektujú ani tie zákonné limity na hodnotu zákazky, pri ktorých je povinnosť postupu cez súťaž návrhov. O to viac nás mrzí nejednoznačný postoj ústredného orgánu vykonávajúceho dohľad nad verejným obstarávaním, pretože akoby tak nepriamo posväcoval nedodržiavanie zákona.
Vo vyššom horizonte nás čaká prijatie národnej stratégie – politiky v oblasti architektúry a stavebnej kultúry obdobne, ako je tomu vo viacerých krajinách Európskej únie. Najbližší príklad máme v susednej Českej republike, kde bola „Politika architektury a stavební kultury“ prijatá nariadením vlády ČR v januári minulého roka. Takýto nadrezortný prierezový nelegislatívny dokument, ktorý by pomenoval napr. aj vhodné a nevhodné metódy verejného obstarávania architektonických a inžinierskych služieb, stanovil princípy vzdelávania o architektúre, ochrany nášho hmotného kultúrneho dedičstva a podobne, na Slovensku zatiaľ citeľne chýba.
Ako by sa mohla zapojiť SKA do tohto procesu? Veď je najvyšší čas, aby o odborných veciach rozhodovali odborníci.
Slovenská komora architektov je už v súčasnosti veľmi aktívna, najmä čo sa týka vypracovania podkladov a pripomienkovania návrhov právnych úprav verejného obstarávania služieb poskytovaných našimi členmi, ďalej cielenej propagácie súťaží návrhov a spolupráce s verejnými obstarávateľmi pri príprave a organizácii urbanistických, architektonických a krajinárskych súťaží návrhov. Práve v týchto dňoch finalizujeme práce na vydaní manuálu súťaží návrhov, ktorý, verím, bude veľmi dobrou pomôckou, akousi „kuchárkou“ pre prípravu súťaží návrhov.
Intenzívne tiež pracujeme na štandardoch architektonických a inžinierskych služieb vo väzbe na medzinárodné dokumenty. Detailné štandardy našich služieb od prípravných prác cez návrh, projektovanie, spoluprácu pri povoľovaní, realizácii až po užívanie stavby by v budúcnosti mali slúžiť aj ako pomôcka verejným obstarávateľom na precízne stanovenie predmetu i metódy verejného obstarávania. Pripravujeme tiež podklady na vypracovanie metodiky výpočtu predpokladanej hodnoty zákazky podľa § 6 zákona č. 343/2015 Z.z. o verejnom obstarávaní, ako odbornej pomôcky pri určení metódy verejného obstarávania ako aj pri investičnom plánovaní pre verejný aj súkromný sektor.
Slovenská komora architektov ako samosprávna stavovská organizácia môže prostredníctvom svojich funkcionárov a odborníkov vynakladať (a aj vynakladá) enormné úsilie na zmenu podmienok a zaužívanej praxe vo verejnom obstarávaní architektonických a inžinierskych služieb. V tomto úsilí sme však často osamotení. Na jednej strane by bola potrebná súčinnosť všetkých stavovských a profesných organizácií vo výstavbe, aby bol spoločný hlas silnejší. Na druhej strane je potrebné čo najviac komunikovať i smerom k verejnosti a verejným obstarávateľom prostredníctvom rôznych odborných podujatí a médií. Okrem Ceny za architektúru Slovenskej komory architektov CE.ZA.AR, v rámci ktorej sa pravidelne prezentujú aj v diela, ktoré vzišli z architektonických a krajinárskych súťaží, by som rád vyzdvihol odborné konferencie a časopis Smart Cities, ktoré sú výbornou platformou pre výmenu skúseností a názorov z viacerých zúčastnených strán.
Okrem pozitívnej prezentácie a propagácie dobrých príkladov verejného obstarávania by bolo načase poukazovať aj na nepodarené príklady z praxe, ktoré nielenže budú kvôli nekvalitnému projektu v konečnom dôsledku stáť daňových poplatníkov viac, ale čo je ešte horšie, budú dlho narúšať naše prostredie.
Toto sú veci, ktoré mnohých ľudí naprieč profesiami zaujímajú a nielen v situácii, keď sa zrúti alebo je staticky narušená nejaká stavba. Tu vidím veľký priestor pre médiá, aby sa týmito otázkami zaoberali systematickejšie. Som presvedčený, že máme šancu aspoň o kúsok skrátiť obdobie, za ktoré sa ako spoločnosť poučíme z chýb i z dobrých príkladov vo verejnom obstarávaní.
