„Keby som mohol začať ešte raz, začal by som od kultúry.“
Tento výrok je prisudzovaný politickému ekonómovi a diplomatovi Jeanovi Monnetovi, ktorý celý svoj život zasvätil myšlienke európskej integrácie. Veta sa stala obľúbeným citátom európskych politikov, ako súčasť od osemdesiatych rokov minulého storočia vynárajúcich sa tendencií, ktoré prisudzovali kultúre čoraz kľúčovejšiu rolu v európskom integračnom procese. Európski politici si uvedomili, že národné identity sťažujú proces integrácie a pustili sa do hľadania spoločnej európskej identity prostredníctvom kultúry.
Kritika na seba nenechala dlho čakať. Od argumentov odborníkov na kultúrnu politiku, že kultúra nie je vhodným štartovacím bodom pre politické projekty, až po antropologické pohľady upozorňujúce na fakt, že ľudia sa radšej vymedzujú „čo nie sú“, ako by sa mali prihlásiť k tomu „čo sú“. Objavili sa tiež varovania prirovnávajúce „využívanie kultúrnych symbolov a tradícií pre zdôvodnenie potreby nastolenia nového politického poriadku“ k nacionalistickým tendenciám z obdobia formovania národných štátov v devätnástom storočí. Riešenie sa napokon našlo v budovaní európskej identity na rozmanitosti vyplývajúcej z otvorenosti kontinentu.
V roku 1992 sa zmienka o kultúre dostáva prvýkrát do oficiálnych materiálov EÚ. V Zmluve o Európskej únii sa ocitajú ciele na prvý pohľad stojace v konflikte: uchovávať kultúrnu identitu a kultúrne dedičstvo členských štátov a zároveň rešpektovať ich kultúrnu rozmanitosť. S otázkou ako dokážeme dosiahnuť naozajstný rešpekt ku kultúrnej diverzite, nie však nevyhnutne na úkor straty identity sa snažia vysporiadať programy Európskej únie zamerané na finančnú podporu projektov kultúrnej spolupráce dodnes. Diskusia o kultúrnej identite a kultúrnej rozmanitosti sa veľmi rýchlo preniesla z európskej úrovne na úroveň, ktorej je pripisovaná kľúčová úloha v riešení globálnych problémov a v aktivizovaní občanov – na mestá.
Kultúra a mesto
Mestá boli od nepamäti centrami kultúrneho života. Od svojich počiatkov preukazovali enormnú kapacitu „generovať“ kultúru vo formách umeleckého prejavu či v spôsobe života. Podľa Roberta Parka, sociológa mesta, je mesto „najúspešnejší pokus prispôsobiť svet, v ktorom človek žije, túžbam jeho srdca. Ak je však mesto svet, ktorý stvoril človek, je to svet, v ktorom je odteraz odsúdený žiť.“ Mesto má zo svojej podstaty kultúrnu dimenziu. Bez ľudí by mesto nebolo. A všade tam, kde sa ľudia stretávajú, kde sa dostávajú do vzťahu s druhými sa deje kultúra. Kultúra je všadeprítomná, neustále utváraná aktivitami ľudí a ich každodennou individuálnou aj spoločnou skúsenosťou.
Mestá sú však aj priestormi samoty, starnutia, chudoby a vylúčenia. Časopis Respekt nedávno publikoval rozsiahly článok o samote „Příliš hořká samota“ (37/2015), v ktorom autor Petr Třešňák upozorňuje, že sociálnej izolácii je vystavených čoraz viac ľudí – nielen seniorov, ale aj mladých. V rámci porovnávacej štúdie sú na tom postkomunistické krajiny v rámci Európy najhoršie – východ kontinentu trpí osamelosťou štyrikrát viac ako severské krajiny.
„Až se tedy i já ocitnu v izolaci, chci ji čelit tím, čím osamělost zaháním i dnes – kulturou. Ta nabízí nejen možnost intelektuálního rozvoje a zábavy, „příležitost být spolu“ při konzumaci živých vystoupení, ale třeba i témata k náhodné diskusi,“ odpovedala v spomínanom časopise na otázku ako čeliť samote spisovateľka Kateřina Tučková.
Kultúra pomáha jednotlivcom integrovať sa v špecifických sociálnych, ekonomických a politických podmienkach, učí ľudí ako žiť a konať v konkrétnych spoločenstvách a zároveň dáva ich životu zmysel. Práve akt socializácie je podľa sociológa Pascala Gielena (No Culture, No Europe, 2015) primárnou úlohou kultúry. Diskusie o jej úlohe v rozvoji miest tak nemôžu byť zúžené len na súťaž medzi mestami, budovanie značky, či vypočítavanie ekonomických prínosov. Kultúra predstavuje dôležitý zdroj hodnôt a významov, ktoré treba posilňovať a vytvárať dostatok priestoru pre ich rozvoj, čo je úlohou lokálnych politík.
Mestá boli od nepamäti centrami kultúrneho života. Sú však aj priestormi samoty, starnutia, chudoby a vylúčenia.
Správa kultúrneho rozvoja
Nezastupiteľnú úlohu vo vytváraní priestoru a podmienok pre kultúrnu činnosť a v zabezpečení prístupu občanov ku kultúre zohráva miestna samospráva. Mestá, ktorých zástupcovia porozumeli dôležitosti kultúry v občianskom verejnom živote, sú lepšími miestami pre život. Na jednej strane je žiaduce prehlbovať vzťah obyvateľov k miestam ich každodennosti, podporovať aktivity prispievajúce k zvyšovaniu povedomia o kultúrnej identite, na strane druhej je potrebné klásť dôraz na posilňovanie kultúrnej rozmanitosti. To nie je jednoduchá úloha.
Pred samosprávami stojí celý rad výziev, nemusia im však čeliť samé. Presadzovanie účasti občanov na kultúrnom živote neznamená len šírenie spotreby, ale aj podporu sebarealizácie a sebavyjadrenia prostredníctvom kultúry. Živé mestá zvyšujú účasť verejnosti na plánovaní a realizácii kultúrnych aktivít. Živé mestá vytvárajú rámce a podmienky pre podporu aktérov na kultúrnej scéne. V živých mestách existujú dostatočne flexibilné pravidlá na umožnenie realizácie občianskych projektov vo verejnom priestore, na podporu a motiváciu občianskych iniciatív, komunitných a susedských aktivít.
Odborníčka na kultúrnu demokraciu Monika Mokre, upozorňuje, že kultúrna politika by sa mala zamerať aj na podporu rozmanitých a dynamických identít, ktoré by zahŕňali posun od dedičstva k súčasným kritickým kultúrnym a umeleckým vyjadreniam. Dôležité je preto podporovať kultúrne aktivity, ktoré prispievajú k vytváraniu kritickej verejnej diskusie a umožňujú pluralitu názorov. V zhode s tendenciami, ktoré sa stávajú praxou mnohých miest v Európe, je potrebné podporovať nekomerčné kultúrne iniciatívy, ktoré prekračujú tradične zaužívané postupy. To sa týka aj podpory výskumu v oblasti kultúry, či kultúrnych iniciatív experimentujúcich s novými formami zapájania publika a jeho vzdelávania.
Zamýšľané, teda plánované
V súčasnosti sa vo vzťahu k tvorbe miest zdôrazňuje prínos kultúry pre všetky oblasti života. Spoločným menovateľom verejnej obhajoby je snaha kultúrnych aktérov „postaviť kultúru do centra záujmu“, teda upriamiť pozornosť lokálnych vlád na dôležitosť zahrnutia kultúry do plánovacích procesov a tvorby mestských politík. Objavujú sa termíny ako mestská kultúrna ekológia, či lokálny kultúrny ekosystém. Kultúra sa stáva štvrtým pilierom udržateľného rozvoja popri ekonomickom raste, sociálnej kohézii a životnom prostredí, čím sa jej priznáva dôležitá rola aj v procese mestského plánovania.
Dá sa vôbec kultúra plánovať? Táto otázka je pre neuchopiteľnosť pojmu kultúra a rôznorodosť jej významov na mieste.
Kultúrne plánovanie však neznamená plánovať kultúru, ale plánovať mesto s vedomím jeho kultúrnej dimenzie. V širšom nazeraní predstavuje kultúra ako „spôsob života“ systém všetkých kultúrno-spoločenských fenoménov vyskytujúcich sa na území – od územného rozvoja, cez kvalitu života, kultúrnu identitu, až po historickú a spoločenskú kontinuitu. Sú to aj verejné priestranstvá a ich pretváranie na žité, sociálne napĺňané verejné priestory. Miestna samospráva si môže dovoliť uvažovať nad kultúrou v tak širokom uchopení preto, lebo lokálna úroveň je k občanovi najbližšie.
S názorom, že plány a koncepcie sú len slovami na papieri, čo neznamená, že budú niekedy naplnené, sa stretávame neustále. Je však potrebné, aby samotným aktivitám predchádzali. Viac ako o konkrétne činy tu ide o formuláciu stanoviska, akéhosi spoločného manifestu, ktorý ostane platný a bude možné sa oň oprieť po istý čas. „Otázka o tom, aký typ mesta chceme, sa nedá oddeliť od otázky, po akých spoločenských väzbách, vzťahu k prírode, životných štýloch, technológiách a estetických hodnotách túžime. Právo na mesto nie je len individuálna sloboda pri prístupe k mestským zdrojom: je to právo zmeniť samých seba premenou mesta. Keďže táto premena nevyhnutne závisí od uplatnenia spoločnej moci pri pretváraní procesu urbanizácie, je to skôr kolektívne ako individuálne právo. Sloboda vytvárať a pretvárať naše mestá a seba samých je jedným z najcennejších ľudských práv, zároveň však patrí medzi najviac zanedbané.“ (David Harvey, britský humánny geograf, Právo na mesto, 2008; preklad Peter Vittek).
Ak sa chcú samosprávy popasovať s globálnymi problémami, ktorým musia čeliť lokálnymi zdrojmi, mali by mať jasno v tom, čo chcú dosiahnuť a túto víziu jasne artikulovať. Koncepčný dokument pre oblasť kultúry, rovnako ako iný územný dokument zahŕňajúci kultúru, môže byť prvým krokom k uchopeniu záväzkov zo strany mesta a vytvoreniu priestoru na spoluprácu rôznych aktérov. Umožní identifikovať lokálne kultúrne zdroje a strategicky premyslieť ako môžu tieto zdroje čo najviac pomôcť pri dosahovaní stanovených rozvojových cieľov, a to nie len kultúrnych, ale v rovnakej miere spoločensko-ekonomických.
Medzi najčastejšie skloňované prínosy kultúrneho plánovania pre mestá a ich rozvoj patria:
- identifikácia a posilnenie kultúrneho potenciálu mesta
- využitie miestnych kultúrnych zdrojov pre celkový rozvoj
- rozvíjanie dialógu a spolupráce aktérov angažovaných v oblasti kultúry
- zvýšenie zapojenia obyvateľov do kultúrneho diania
- zlepšovanie kvality života obyvateľov, na ktorej sa kultúra a umenie podieľajú dôležitou mierou
- posilnenie komunitného a susedského života
- realizácia kultúrnych projektov, ktoré budú prediskutované v kontexte rozvoja celého územia
- zlepšenie systému financovania a doplnkového financovania kultúry a kultúrnych aktivít
Späť do budúcnosti mesta
„Každá generácia si musí vybudovať vlastné mesto.“, uviedol vo svojom manifeste z roku 1914 architekt Antonio Sant‘Elia (Manifesto dell Architettura Futurista). Dnes, o sto rokov neskôr, vieme, že táto radikálna idea budovania nových miest na princípe „tabula rasa“, ktorá predpokladala neustály rast miest a teda bezlimitnú dostupnosť územia, nie je uskutočniteľná. Naopak, učíme sa, že máme veľmi obmedzené zdroje a budúcnosť miest bude závisieť od našej schopnosti transformovať a recyklovať mestá existujúce.
Ak sa budú zástupcovia miest koncepčne zaoberať otázkou udržateľného rozvoja kultúry včítane občianskych aktivít a pustia sa do procesu kultúrneho plánovania vychádzajúceho z reálnych potrieb, vyšlú signál, že si vážia a podporujú aktívnych a tvorivých občanov. Pokiaľ pritom nezabudnú na kultúrne vylúčené, či kultúrnou izoláciou ohrozené skupiny obyvateľstva, sú na najlepšej ceste niečo zmeniť. Plánovanie, teda proces navrhovania zámerov, ktoré sa majú odohrať v budúcnosti, tak dôležitej súčasti každodennosti spoločnosti akou je kultúra, predstavuje pre miestne samosprávy kľúčovú výzvu.
„Čo ak neuspejeme?“, pýta sa Marty McFly v populárnej filmovej trilógii Roberta Zemeckisa Back to the Future (1985–1990), vynálezcu stroja času Doc. Emmetta Browna na ceste späť do minulosti, aby napravili prítomnosť mesta, ktoré sa v alternatívnej realite stalo temným miestom pre život. „Musíme uspieť“, odpovedá Doc. V reálnom živote síce nemáme možnosť napraviť chyby minulosti vrátením sa v čase, mali by sme však mať na mysli, že budúcnosť našich miest sa deje tu a teraz – v prítomnosti.
