Adam Berka, Hnutie Proti Okrášľovaniu Bratislavy – Bratislava Budúcnosti
Hnutie proti okrášľovaniu Bratislavy vzniklo ako spontánna reakcia na okrášľovací ošiaľ pred minuloročnými komunálnymi voľbami. Samotné hnutie bolo myslené skôr ako recesia, no jeho raketovému úspechu predchádzal krátky kritický text, ktorý som napísal na margo bezhlavých okrášľovacích aktivít, s ktorými sa pár mesiacov pred voľbami roztrhlo vrece. Ten bol myslený vážne a v čase náhaňania predvolebných bodov si nik nemohol dovoliť ignorovať masívnu vlnu kritiky, ktorú krátky článok a vznik hnutia vyvolali. Tá bola totiž zakorenená v dlhodobej nečinnosti mesta. Politici sa snažili reagovať, dotknutí aktéri horlivo diskutovali a médiá mali o zábavu postarané.
Problém, na základe ktorého hnutie vzniklo a na ktorý sa zameralo, nebol ničím novým, no bolo to po prvý krát, kedy niekto vyslovil dovtedy kontroverzné tvrdenie a síce, že aj dobre mienený skutok okrášľovanie mesta, môže bez premyslenej koncepcie viesť k rozpačitým až zlým výsledom. Je však morálne bojovať proti dobre mieneným skutkom? Áno, pokiaľ ich realizáciou vzniká škoda a diskusia, ktorá by tomu mohla predísť, neexistuje.
V momente, kedy ľudia začnú svojpomocne opravovať chodníky, natierať zábradlia a maľovať zdevastované verejné priestory, je na otázky, smerujúce k pomenovaniu príčin tohoto stavu, neskoro. V takom momente je na mieste zvolať krízový štáb, prizvať za okrúhly stôl rovnako úradníkov a politikov, ako odborníkov a zástupcov verejnosti, a začať diskusiu nielen o tom, ako postupne vyriešiť všetky problémy mesta, ale predovšetkým a vôbec, ako má mesto v ktorom žijeme, vyzerať a fungovať. Prebudený občiansky aktivizmus je totiž alarmujúcim signálom toho, že táto diskusia pravdepodobne nikdy neprebehla.
Ukážkovým príkladom takejto situácie boli okrášľovacie aktivity, ktoré prebehli minulý rok na Hlavnej stanici v Bratislave. Hlavná stanica je v zúboženom stave. V roku 2001 začalo mesto jednať so súkromným investorom o jej rekonštrukcii a výstavbe obchodného centra spolu s hotelom a administratívnymi budovami. V celej transakcii vystupovalo viacero aktérov, vrátane mesta a železníc. Od tej doby ubehlo 14 rokov a so staniciou sa nič neudialo. Priestory v okolí Hlavnej stanice sú jedny z najšpinavších v tomto meste a sú odstrašujúcim príkladom toho, ako môže dopadnúť miesto, na ktorom nikomu nezáleží. Skupina dobrovoľníkov sa preto rozhodla tento zanedbaný priestor skrášliť. Upravili zeleň, umyli smradľavé chodníky, no tiež pomaľovali betónové múry, polepili autobusovú zastávku nálepkami a demontovali lavičky v okolí stanice, na ktorých sedávali bezdomovci. Išlo o aktivitu do ktorej sa zapojilo niekoľko ľudí bez jasnej koncepcie a možno by si ich nadprácu nik nevšimol, keby sa ich aktivitou nepochválilo vedenie mesta na sociálnych sieťach.
Projekt zožal kritiku predovšetkým preto, lebo bol prezentovaný vedením mesta ako riešenie katastrofálnej situácie, ktorú vedenie mesta samé zapríčinilo. Táto iniciatíva však nevyriešila žiaden problém s výnimkou jedného. Upriamila pozornosť na roky zanedbanú Hlavnú stanicu a rozprúdila diskusiu o okrášľovaní mesta. V tom čase sme aj vďaka záujmu médií o prebiehajúce predvolebné kampane mohli denne sledovať výsledky náhodných aktov zbesilého okrášľovania. Anonymné skupiny aktívnych občanov vyhlásili vojnu sivému betónu a bez akejkoľvek logiky a vysvetlenia začali pomaľovávať čo im prišlo pod ruku. Kvetináče, múry, lavičky, chodníky, zábradlia alebo aj autobusové zastávky sa stali obeťou ľudovej tvorivosti. Často však šlo len o natieranie betónu žltozelenou farbou.
Nik nevedel, ktorý zo zásahov mal na svedomí magistrát v spolupráci so študentskými organizáciami, kedy šlo o nezávislú aktivitu občanov a čo bolo výsledkom prapodivných PR kampaní súkromných sponzorov. V meste zavládol okrášľovací ošiaľ. Takto realizované insitné zásahy však niesli známky amaterizmu, či po technickej alebo konceptuálnej stránke. Stali sa tak ľahko terčom posmechu, čo sa čiastočne podpísalo aj pod prehru predchádzajúceho primátora v komunálnych voľbách. Iróniou bolo, že počiatočné nadšenie a viera v dobrú vec jednotlivých aktérov sa obrátila proti nim, a zanechala tak trpkú príchuť za ich robotou. Kde sa stala chyba?
Každý konflikt je výsledkom akumulujúcich sa, dlhodobo neriešených problémov. V Bratislave je to napríklad desaťročia zanedbávaná starostlivosť o verejné priestory, neznesiteľná miera vizuálneho smogu (vysoká hustota osadených bilboardov a reklamných zariadení v meste, množstvo nelegálnej reklamy alebo nízka kvalita vizuálnej komunikácie vo verejnom priestore), rozpadávajúca sa a absentujúca infraštruktúra (chodníky a cesty sú v dezolátnom stave, cyklisti musia kľučkovať pomedzi autá, fontány sú bez vody, hodiny neukazujú presný čas) alebo kolabujúca doprava a problém s absentujúcim parkovaním, kde autá prakticky obsadili všetok voľný priestor v meste. K tomu môžeme prirátať cenu nájomného za bývanie, ktoré často presahuje polovicu mesačného príjmu priemerne zarábajúceho obyvateľa, vysokú mieru byrokracie a nízku kvalitu služieb, ktoré sú výsledkom mnohých faktorov, v neposlednom rade však zle fungujúcej legislatívy.
Všetky vyššie spomenuté problémy v spojitosti s nedostatkom tvorivých pracovných príležitostí a frustráciou zakorenenou v chabej aktivite verejnej správy su dostatočným dôvodom k úpadku morálky obyvateľov mesta. Napriek tomu sa v každom meste nájde množstvo ľudí, ktorí sú ochotní venovať svoj čas a energiu zveľadeniu svojho okolia. Niektorí ľudia považujú starostlivosť o svoje okolie za samozrejmosť, iných dovádza k aktivite zúfalstvo, no sú aj takí, ktorí využívajú pozitívnu karmu dobrovoľníckych aktivít pre vlastné zviditeľnenie sa.
Ako sa však v tomto dianí orientovať, ako porozumieť mestskej estetike a ako docieliť, aby si ľudia vytvorili vzťah k svojmu okoliu?
Pre ilustráciu by som rád uviedol jeden úspešný príklad zo zahraničia. V roku 2012 sa Helsinky stali hlavným mestom dizajnu. Ide o udalosť, ktorá sa koná raz za dva roky. Mesto nesúce status World Design Capital má za úlohu predstaviť svoj potenciál v prepojení na dizajn, umenie a kultúru. Helsinki sa takto zodpovednej úlohy chopili s plnou gráciou, na mnohých úrovniach mesta. Popri organizácii a koordinácii stoviek kultúrnych udalostí, festivalov, workshopov, koncertov a výstav 365 dní po celý rok, stáli pred zodpovednou úlohou vizuálne odkomunikovať všetko to, do čoho vložili energiu. Do projektu boli zapojené stovky dobrovoľníkov, mesto ponúklo pestrý program tisíckam návštevníkov z celého sveta, no rovnako vytvorilo podmienky pre aktívnu participáciu miestnych obyvateľov. Inými slovami vizuálna komunikácia mesta Helsinki mala dva hlavné ciele. Prvým cieľom bolo vytvoriť navigačný systém a vizuálnu identitu, od vizitiek, cez web a propagačné materiály až po drobnú architektúru, mestský mobiliár a navigáciu, ktorá mala pomôcť návštevníkom rýchlo sa zorientovať v cudzom meste a nadobudnúť pocit, že sa naozaj nachádzajú v hlavnom meste dizajnu. Druhým cieľom bolo získať si pre projekt domácich obyvateľov, nielen preto, že sa ich táto udalosť bytostne dotýkala, ale aj preto, lebo sami sú mestom a jeho identitou.
V roku 2009, 3 roky pred spustením projektu, bolo vybrané fínske štúdio Kokoro & Moi, aby vytvorilo vizuálnu identitu pre mesto. Vizuálna identita World Design Capital Helsinki 2012 bola vybudovaná okolo myšlienky otvorenosti. Obyvatelia boli priamo vtiahnutý do procesu navrhovania a riešenia problémov, aby ďalej rozvíjali nápady a prinášali nové riešenia. Identita podujatia niesla stovky grafických interpretácií hlavných tém („Otvorené Helsinki Začlenenie dizajnu do života“, „Globálna zodpovednosť“ a „Korene pre nový rast“), navrhnutých počas Open Identity workshopov ľuďmi všetkých vekových kategórií, národností a rôznych profesijných oblastí.
Takto vytvorená identita bola výsledkom práce špičkového grafického štúdia, no zároveň sa ňou mohli pochváliť stovky ľudí, ktorí sa do projektu dobrovoľne zapojili. Mesto tak nezískalo len krásny vizuál, ktorým sa prezentovalo doma aj v zahraničí, no vytvorilo identitu, ktorú si jeho obyvatela ľahko osvojili. Návštevníkovi udreli farebné prvky vizuálnej identity poprepájané bledomodrou farbou do očí od momentu, kedy vystúpil z lietadla alebo lode. No až po dlhšom pozorovaní si uvedomil, že jednotlivé produkty novej identity používajú ľudia v bežnom živote. Nová identita tak nezostala len na papieri, ale ožila aj v uliciach mesta.
Prečo som uviedol práve tento projekt? Pretože ide o projekt, ktorý je exemplárnym príkladom toho, ako by mali mestá narábať so svojimi vizuálnymi identitami a procesmi „okrášľovania“. Mesto vypísalo súťaž z ktorej vzišiel víťaz. Víťazné štúdio, ktoré patrí medzi svetovú špičku vo svojom obore, vymyslelo zmysluplnú koncepciu a stalo sa kurátorom výtvarného procesu, ku ktorému prizvalo obyvateľov mesta. Takto sa mohol do procesu navrhovania zapojiť každý, no zároveň bolo vytváranie identity vedené vzdelanými a skúsenými dizajnérmi, ktorí ho koordinovali, sledujúc vyššie ciele projektu. Obyvatelia zapojení do procesu kreslili a na papieri zhmotňovali svoje predstavy, asociácie a emócie, no dizajnéri ďalej pracovali s takto vytvoreným materiálom, remixovali ho a upravovali, aby dobre slúžil rovnako ako navigácia v príletovej hale alebo ako hlavičkový papier, či suvenír. Ide o zložitý proces, ktorý by nemohol dopadnúť dobre, ak by celý projekt nebol vedený na najvyššej profesionálnej úrovni.
Mestá ako Helsinki však mali dávno predtým, než si trúfli na zorganizovanie takto prestížneho podujatia, jasno v tom, akým mestom chcú byť, kam chcú smerovať, čo zo svojho potenciálu chcú rozvíjať a na čom chcú stavať. Mnohé mestá v našom regióne majú túto fázu len pred sebou. Preto prv než začnú príjmať sponzorské dary vo forme nevkusných, reklamou polepených, umelohmotných kvetináčov od miestnych záhradníctiev, prv než nechajú developerov a bankárov prestriekať lacnými graffiti travertínové obloženia budov, pasáží a podchodov a prv než prekryjú parky umelohmotnými trávnikmi, mali by investovať veľké množstvo energie do zorganizovania workshopov a diskusií, na ktorých by mohli obyvatelia spolu s dizajnérmi, architektmi, sociológmi a inými odborníkmi hľadať odpovede na otázky typu: Kto sme? Kým chceme byť? A ako to chceme dosiahnuť? Pokiaľ chceme žiť v super mestách, ktoré sú otvorené pre ľudí, bez jasnejšej vízie a spolupráce s obyvateľmi to nepôjde.
Až keď budeme mať jasno v tom, aká má byť naša vysnívaná Bratislava budúcnosti, budeme vedieť povedať, či maľovanie zastávok MHD, osadzovanie umelohmotných trávnikov alebo demontovanie lavičiek, ako opatrenie proti výskytu bezdomovcom na verejnosti, sú krokmi vpred.